Jaroslav Dodok Rozhovor

Psie záprahy sú pre mňa môj život, prezradil vicemajster sveta Vladimír Morávek

Slovensko je jednou z významných krajín, ktoré v psích záprahoch dosahuje na medzinárodnej úrovni výborné úspechy. Jediným zamagurským musherov v našich končinách je vicemajster sveta z roku 2005 na Donovaloch Vadimír Morávek.

Ilustračný obrázok k článku Psie záprahy sú pre mňa môj život, prezradil vicemajster sveta Vladimír Morávek
Foto: Jaroslav Dodok

Mladý musher pochádza z dedinky Veľký Lipník, ktorá sa nachádza v úpätí Pieninského národného parku. Okrem titulu vicemajstra sveta sa môže popýšiť aj tretím miestom na Majstrovstvách Európy a množstvo víťazstiev na domácich pretekoch. Talentovaný musher prezradil, aké je pretekať a domácich pretekoch, ku ktorému zo svojich psov má najbližší vzťah, ale aj ako vyzerá jeho príprava na zimnú sezónu.

Čo pre vás znamená pojem mushing ( psie záprahy)? Môžem to nazvať viacerými slovami, ale najviac to asi vystihuje toto slovné spojenie: Pre mňa to je môj život. Ľudia, ktorí nemajú aspoň jedného záprahového psa sa mi zdajú čudní.

A čo je pre mňa samotné behanie či trénovanie so psami? Je to istý druh meditácie: mám rád, keď ráno vstanem, vezmem bicykel a psov. Celá dedina ešte spí, slniečko pomaličky vstáva a to je pre mňa najkrajší moment počas celého dňa. Pomedzi tie slnečné lúče, ktoré sa predierajú cez stromy v lese si idem po lesnej ceste ja s Bonni a Balrogom. Vtedy cítim rosu, hmlu, paru či ako sa vietor mixuje s vôňou lesa. Smerujeme lesnou cestou smerom na kopec, kde sa moje myseľ vyčistí. Mushing pre mňa znamená aj iné slovo pre meditáciu.

Ako ste sa dostali k takémuto netradičnému druhu športu? Predsa len, psie záprahy nie sú na Slovensku také známe ako hokej alebo futbal. Ja to nevidím ako šport, pre mňa je to „život v živote“. Neberiem to ako šport, aj keď súťaženie a atmosféru pretekov vnímam veľmi intenzívne, rovnako to vnímajú aj moji štvornohí priatelia. Vedia, že sú na pretekoch, chápu tomu, čo robia a robia to s láskou. Možno aj preto je tento „šport“ taký magnetizujúci. Je to jedinečná aktivita, ktorú inak vnímajú aj diváci. Celú súťaž vnímajú ako celok, nezaujíma ich kto vyhral a kto bol najrýchlejší. Sledovanie psích záprahov im dáva energiu a hlavne sa medzi sebou nebijú. To sa nedá povedať o fanúšikoch hokeja alebo futbalu, ktorých zaujíma najviac násilie, fauly a iné konflikty. Na psích záprahoch nájdete zväčša len rozžiarené tváre. A ako som sa k tomu dostal? Tento životný štýl si ma našiel sám od seba.

Ako vyzerá samotná fáza trénovania? Čo všetko musíte so svojimi psami nacvičiť, aby ste boli pripravený na zimnú sezónu? Tak samozrejme musíme nacvičiť nejaké tie pózy pre fotografov :) Ostatné už máme dávno v krvi.

Ako vyzerá váš tréningový deň počas leta a naopak v zime? V čom vidíte najväčšie rozdiely. V lete sú to iba „prechádzky“ po našich zamagurských kopcoch, nejaké tie kilometre začíname nabehávať až v jeseni na bicykli, neskôr skoro každý deň 10 km na snehu, ale to je len v tom prípade, keď máme odhrnutú trať.

Čo sa týka mňa osobne, tak v lete trénujem najmä na bicykli. Tento rok som v lete pracoval v požičovni raftov na Dunajci, čiže každý deň som zvládol tak 20 km na rafte a 40 km na bicykli. Nie je to nejako extra veľa, ale dobre sa tu trénuje psychická vyčerpanosť.

V roku 2005 ste sa stali vicemajstrom sveta psích záprahoch v kategórií D2 na Donovaloch. Počas toho roka ste dosiahli niekoľko veľkých úspechov, vyhrali ste množstvo pretekov v rámci Slovenského pohára, rovnako ste sa stali majstrom Slovenska. Čo pre vás ako mladého chalana v tom čase znamenalo také významné ocenenie? Predsa len, druhé miesto na majstrovstvách sveta nemá každý človek. Vtedy som bol rýchlejší ako ten, čo vyhral. V tretej etape som naňho strácal iba 40 sekúnd na treťom kilometri z desiatich. Časovo som bol už vyše minúty pred ním, keďže sa štartuje v dvojminútových intervaloch. Lenže niekde okolo siedmeho kilometru smerom dole z kopcu mi Balrog vletel do brázdy snehu a udrel sa. Od toho okamihu už nevládal tak ťahať a súper mi tým pádom začal utekať. Nakoniec som bol rád, že sme skončili na druhom mieste, ale taký je každý šport. Pre mňa je však výhra samotný štart na pretekoch. Vymyslel som si aj krásne heslo, ktoré vystihuje môj názor na všetko: „We run for fun, not for gold.“ Nepotrebujeme k šťastiu zlatú medailu, aby sme sa cítili dobre. Nechápem ľudí, ktorí vkladajú lásku, energiu a čas do svojho športu a keď nevyhrajú, tak sú sklamaní. Takýmto ľuďom uniká ozajstná podstata športu.

Vicemajstrom sveta ste sa stali ako 22-ročný mladý chalan. Ako smerovala vaša kariéra v nasledujúcich rokoch? Dali ste si od pretekania prestávku alebo ste ešte viac zintenzívnili vašu snahu na zisk titulu majstra?
O rok na to som štartoval na ME a tam som bol na treťom mieste. Vtedy som bol nesmierne rád, že sme neskončili so zemiakovou medailou. Boli to klimaticky náročné preteky, pretože bolo veľmi horúco a slnečno. Môj Bonni mal už 7 rokov a bol už postarší pán, takže on toto teplo neznášal veľmi dobre. Počas troch dní šiel tak na 50% svojich možností, všetko si to odmakal môj druhý pes, vtedy dvojročný Balrog. Z tohto tretieho miesta na ME som sa tešil omnoho viac ako zo striebra na MS.

Aký druh pretekov máte najradšej? Uprednostňujete preteky niekde vo svete alebo sa vám lepšie súťaží na domácich závodoch? Najradšej však mám domáce preteky, ktoré sa behajú po slovenských dedinách. Vládne tam taká domáca atmosféra. Na veľkých pretekoch sa všetci tvária ako keby práve prišli nato, že zem je guľatá.

K tomu, aby ste dosahovali dobré výsledky v tomto druhu športu patrí aj skutočnosť, že musíte maximálne dobre vychádzať a dobre si rozumieť so svojimi psami, ktoré tvoria záprah. Koľko psov ste od začiatku svojej kariéry vymenili? Striedam iba ženy :)

Ktorý z psov, ktoré ste doteraz mali a súťažili ste s nimi bol pre vás najobľúbenejší a mali ste k nemu najbližší vzťah? Môj najstarší pes Bonni bude mať toho roku 15 rokov a myslím, že tento fakt dostatočne dobre odpovedá na akékoľvek otázky.

Je ťažké starať sa o svorku psov? Predsa len, budú si asi vyžadovať trošku inú starostlivosť ako taký obyčajný pes. Neviem, či to je ťažké alebo ľahké. Ak niečo robíte s láskou, tak vám je jedno, koľko čoho do toho investujete.

Aké všetky povely musí ovládať pes, ktorý by sa chcel postaviť na štart pretekov? Najdôležitejší je povel STOJ. Ostatné sa už samo dorieši.

Naskytol sa počas vašej športovej kariéry nejaký zlom, kedy ste si povedal, že už máte toho dosť a nemáte sa už viac chuť týmto svojim koníčkom zaoberať aj ďalej? My musheri máme taký vtip, pri ktorom sa stále smejeme. Keď vo veľkej fujavici v zime tlačíme sánky do kopca v lese a vravíme si pritom: „Dokelu, prečo je nerobím surfing niekde pri mori na pláži?“

Ako prebieha vaša príprava pred zimnou sezónou? Keďže pretekám v kategórií D2, to znamená teda, že dvaja psíkovia plemena aljašský malamut, tak aj ja musím behať rýchlo. S dvoma psami sa veľmi nenavozíte. Pred sezónou musím pripraviť najmä sám seba, aby som bol schopný odbehnúť 10 km na snehu. Moji psy to zvládnu bez problémov.

Máte nejaké ambície pred tohtoročnou zimou, prípadne nejaké ciele, ktoré by ste chceli dosiahnuť? Čo sa týka cieľov, tak asi MS 2013. Ale mám taký životný cieľ alebo snom by sa to dalo nazvať. „Každý deň prežiť krásny deň.“

Student24/Simona Ivančáková

Psie záprahy sú pre mňa môj život, prezradil vicemajster sveta Vladimír Morávek
4
Galéria
Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM