Strieborní bratia zavítali do svojej školy

[color=#3300ff]­[size=14]Vďaka patrí všetkým, ktorí nás odmalička viedli[/size][/co­lor]

„Ďakujeme všetkým, ktorí majú podiel na tomto úspechu. Ak by sa dali tieto medaily rozlomiť na kúsky, tak by ich určite dostali aj pani kuchárky, triedne aj ostatné učiteľky, a tiež všetci fanúšikovia, ktorí nám držali na MS palce,“ začali ďakovačkou bratia. „K hokeju nás priviedol otec, to sme mali 3 resp. 4 roky. Garde nám robil aj brat Kamil, jeho kroky sa neskôr nasmerovali iným smerom. Mali sme šťastie na dobrých trénerov, aj im posielame strieborný úlomok,“ pokračovali strieborní bratia. To už ich slová hltali všetky detské očká preplnenej telocvične.„Učili sme sa dobre. Napriek drine na štadióne nás rodičia viedli k tomu, aby sme mali aj niečo v hlave. Mali sme skvelých učiteľov a môžeme povedať, že na vysvedčení boli vždy samé jednotky,“ tvrdili, pričom prítomné učiteľky len súhlasne pokyvovali hlavami.

[color=#3300ff]­[size=14]Cestu k striebru naštartoval aj Ľubo Vaic[/size][si­ze=7][/size][/co­lor]

„Pamätáme si, keď po zisku striebra z Petrohradu 2000 a bronzu z Helsínk 2003 mal podobné stretnutie s nami, vtedy ešte deťmi, Ľubo Vaic. Všetci sme na neho s úžasom hľadeli a želali sme si, aby aj my sme doniesli z MS nejaký kov. A teraz tu sedíme, vy na nás hľadíte, ako my vtedy na neho, a pevne dúfame, že o neveľa rokov absolvent tejto školy opäť prinesie na Spiš nejakú medailu,“ vyslovili motivačné želanie sympatickí bratia.

[color=#3300ff]­[size=14]Libor chce Gagarinov pohár, Julo raz napodobniť Laca[/size][si­ze=8][/size][/co­lor]

To už hučala celá telocvičňa ako úľ. Nedočkavé otázky mladých hokejových nádejí prúdili zo všetkých strán. Bratia to však ukočírovali a ochotne odpovedali na všetko, čo im zvedaví školáci postavili do cesty. „Mojím snom je raz doniesť na túto školu Gagarinov pohár za víťazstvo v prestížnej KHL. Samozrejme bol by som nadšený, keby som si zahral i NHL a túžim sa dostať aj na olympiádu do Soči “ načrtol svoje smelé plány autor rozhodujúceho semifinálového gólu s Českom Libor. Aj plány staršieho z bratov sú odvážne, ale nie nereálne. „Už 11. júna letím do Švédska, kde sa s Frölundou, s ktorou som počas MS podpísal zmluvu, budem pripravovať na novú sezónu. Najvyššia švédska súťaž ma láka, navyše na severe sa špeciálne venujú brankárom a mne sa tam veľmi páči A tajne dúfam, že aj mne sa dvere do NHL otvoria práve švédskou cestou,“ vyslovil želanie Julo, ktorý na MS kryl v pozícii trojky chrbát najlepšiemu brankárovi majstrovstiev Jánovi Lacovi. „Jano bol a je skvelý brankár, dostal šancu a využil ju. Verím, že niečo podobné sa podarí aj mne,“ dodal.

[color=#3300ff]­[size=14]O dru­hej „lajne“ ani nesníval, na „plejku“ brata pravidelne poráža[/size][/co­lor]

„Myslel som si, že mi po nečakanej nominácii ostane úloha 13. útočníka,“ začal svoje spomienky na MS Libor. //„Asi zavážilo to, že sme so Šarkym hrali spolu v Slovane a v Helsinkách to spolu s Tomášom Surovým vypálilo úplne perfektne. Ja pred zápasom nebývam nikdy nervózny, ale užívam si ten hokejový adrenalín. Vo Fínsku ho bolo až-až. Dúfal som, že Kazachovia budú robiť najmenej problémov, ale videli ste, že v každom zápase sme museli šliapať naplno. Vyšlo to a dnes nám visí na krku strieborná placka a my sme šťastní.“ //

V súvislosti s Liborom sa často spomínala aj jeho vášeň – playstation. „Jula porazím vždy. Prehral som s ním možno dvakrát,“ s úsmevom podpichol brata útočník bratislavského Slovana.„Na konzole som hral i s Ovečkinom, či Malkinom, skutočnosť je však iná. Rusi vyhrali finále zaslúžene, ale to len preto, že som ich nedokázal s joystickom ovládať“ vtipne zakončil debatu krídelník nášho druhého strieborného útoku.

Následne sa na bratov vrhli mladí šarvanci a podpisovaniu nebolo konca kraja. A my sme z telocvične odchádzali s dobrým pocitom, že spišskonovoveská liaheň má stále vysokú kvalitu.

Oliver Buza Katka Petríková

Foto : Katka Petríková