Denník letušky: Havária v thajskom raji na vlastnej koži
Takzvanú rezervu všetci neznášame, pretože je väčšinou plná tých hrozných letov a turnaroundov, na ktoré zamestnanci aeroliniek s obľubou volajú, že sú chorí len preto, že sa im vážne nechce tam alebo onom letieť. Medzi letmi, ktoré som dostala bol však aj jeden, ktorý ma mimoriadne potešil.
Tým bol let do našej novej destinácie, ktorou je Phuket v Thajsku. Pre mnohých turistov raj na zemi, kde je množstvo ostrovov, na ktorých sa natáčalo niekoľko slávnych filmov: napríklad Pláž či niektorý z Jamesov Bondov.
Keď 20 kolegov letí na dovolenku
Let bol jedna veľká párty. Letelo s nami totiž asi 20 našich zamestnancov ako pasažierov na dovolenku. Nanešťastie sme ale večer pristáli do poriadnych dažďov a tie neustáli ani do rána. Už tu som si mala uvedomiť, že sa nám začína lepiť smola na päty. Pre zlé počasie sme sa nevydali na žiadny z krásnych ostrovov. Rozhodla som sa teda si aspoň poriadne užiť luxusný hotel, v ktorom sme boli ubytovaní. Dážď ma neodradil a na obed som šla na bazén. Zaplávala som si v daždi a dala si aj nealko drink priamo v bazéne. V daždi. Celkom „cool“ pocit.
No pomaly nastal čas odletu. Na letisko Phuket sme všetci kolegovia vyrazili v autobuse. V tých chvíľach sme však ešte netušili čo nás čaká. Všetko prebiehalo tak ako obyčajne a cesta na letisko pomaly ale isto postupne ubiehala. No zrazu to prišlo!
Nečakané nešťastie
Pocítila som prudké brzdenie a potom už len náraz. Neviem či som si narazila hlavu o sedačku predo mnou alebo mi len mozog pumpoval zo šoku. Ale viem, že som takmer preletela dopredu celého autobusu. Niektorí z nášho pracovného tímu padli na zem. Jedna letuška si narazila bedrový kĺb, ďalšia prst a iná zase zápästie. Ledva som si uvedomila, čo sa vlastne deje a počula som chalana cez uličku kričať ako zmyslov zbaveného: "Otvorte dvere! Pustite nás von! Je tam človek! Je tam človek!” Ale dvere sa neotvárali. Do pekla! Čo sa deje? – myslím si. Zrazili sme chodca? Ale nie!
Všetci sa zrazu nahrnuli na okná na opačnej strane autobusu. A tam hororový výjav – úplne zničené auto. Jeho vodič v bezvedomí, krvácajúci z hlavy, úst, hrude. Panika! Všetci chcú ísť von, ja pomôcť, ale ďalší hovoria o možnom ohni z auta. Z toho ako to vyzerá, nemyslím, že by vzplanulo, ale človek nikdy nevie. Pri šoférovi osobáku už niekto je, asi z auta opodiaľ a hýbe s ním. Nie! Kričím. Nehýbať! Možno je celý dolámaný! Ale zbytočne, lebo cez okno autobusu ma aj tak nie je počuť. Náš purser si konečne u šoféra vymohol otvorenie predných dverí autobusu a už bol von a poskytoval prvú pomoc. Utieral krv a hľadal rany. Niekto prozreteľne kričí, že potrebuje rukavice. Jedna letuška ich našla vo vrecku a šla mu ich zaniesť. Ostatní sme v šoku čumeli z autobusu. Hrozná scéna.
Náš kapitán hneď volal do Dubaja a informoval ich o tom, čo sa stalo a že potrebujeme ďalší autobus a ďalšieho vodiča. Nakoniec muža vyslobodili z vraku auta silou a odlomením niektorých častí. Mal vybitých niekoľko zubov, možno zlomený krk a asi aj nohy. Ale podchvíľou otváral oči. Dýchal prerývane, neustále sa triasol. Šok. Je strašné pozerať sa na takú tragédiu a nemôcť nič urobiť. Celkom nič. Desiatky ľudí sa zbehli okolo – nariekali, fotili, prizerali sa. Nikto z nás nevie, čo presne sa stalo a koho to bola chyba. Asi jediný, kto má o situácii prehľad je vodič nášho autobusu. Ten šiel pravdepodobne na policajnú stanicu. Ako podotkla jedna letuška z Británie, je prekvapivé, že si na stanicu ako svedkov nezavolali nás všetkých. V Británii by si asi zavolali.
Náročná šichta po desivom zážitku
Hrozný zážitok a to ma ešte čakala niekoľkohodinová šichta. Všetci sme nastúpili do lietadla a museli sme sa samozrejme k pasažierom, ktorí o ničom netušili, tváriť milo. Bolo to celkom ťažké. Keď sa ma niekto pýtal o vodu tesne pred vzlietnutím a ja mu hovorím, že odlietame, že neskôr a on sa na mňa osopil, že nech ale nezabudnem, musela som si fakt zahryznúť do jazyka. A to preto, aby som sa naňho neosopila naspäť a nevykričala mu, že je to len sprostá voda a že je dospelý, tak chvíľu snáď vydrží. To však nebolo všetko.
Počas letu sme čelili silným turbulenciám a to celou cestou a navyše sa v lietadle pokazil radar na počasie. Takže sa nedalo predvídať, kedy sa turbulencie zhoršia. V jednu chvíľu nám purser dokonca zavolal, že ho kapitán informoval, že sme takmer museli pristáť v indickom Hyderabáde, lebo piloti na chvíľu stratili spojenie so zemou. Bez radaru na počasie a bez spojenia na zem sme celkom slepí.
Keby sme v Hyderabáde pristáli, myslím, že by som nemala moc ďaleko od podania výpovede. To by bolo celkom dosť frustrujúcich skúseností na jeden deň. Ďakovala som Bohu, keď sme konečne prišli do Dubaja a aspoň trochu som sa vyspala. Život musí ísť ďalej…
Nezabudnite, že aj budúci štvrtok na tomto mieste nájdete ďalšie zážitky z denníka letušky. Ak ste ešte nestihli, prečítajte si aj predošlý diel, v ktorom sa dozviete o obťažovaní pasažierom počas letu.
Text a foto: Pedra Drake