Peter W. Balko. Niečo z jeho projektov (2)
Najťažšie je robiť rozhovor so spisovateľom... Nikdy nepodá málo informácii. Preto je tu pokračovanie o Peťovi Balkovi. Fotky z Medzihmly, dozviete sa čo už má Peťo za sebou, s čím pracuje a čo od neho v budúcnosti môžme čakať.
Na vysokej škole, mal už práce nad hlavu. Písal prózu, filmové scenáre, pokúšal sa o réžiu. Žije v Bratislave, no aj tak sa stále vracia do Lučenca a napomáha k jeho kultúrnemu vzrastu. „V Prešporku to je pochopiteľne iné. Veľa ľudí, veľa vysokých škôl, veľa akcií – logické. V malomestách, ako je Lučenec, to je horšie. Mesto má úžasnú minulosť, do ktorej patrili mnohé významné osobnosti z literárneho či výtvarného umenia, súčasnosť je však o niečo chudobnejšia. Faktorov je viac: rodáci odchádzajú do väčších miest, málokto sa vracia, potom peniaze a “sú predsa dôležitejšie veci ako umenie, napr. taký lučenský hokej, futbal či petang“ a niekedy aj zvláštna apatia ľudí."
Napriek situácii, veril, že jeho projekt zaujme. "Celkovo som však veril tomu, že keď ľudia vycítia v kultúrnom podujatí kvalitu, originalitu či radosť, tak prídu. A prišli. Myslím, že najväčšou inšpiráciou mi bol v tomto prípade môj blízky priateľ Dávid Koronczi, ktorý ešte na strednej zorganizoval v priestoroch Domu kultúry výstavu a ktorý dodnes víri vody (nielen) Novohradskej kultúrnej scény. Bolo to inšpiratívne, zaujímavé a neskutočne príjemné. Keď sme si potom položili otázku, prečo nie je takýchto akcií viac, museli sme si odpovedať sami.“
Stereodelírium, Ultramaginárium…
Presne o rok neskôr spolu zorganizovali multimediálnu akciu s názvom Stereodelírium. „Bolo to prepojenie fotografie, filmu a priestorových inštalácií. Prišlo vyše sto ľudí, parádička. O rok vzniklo Ultramaginárium – výstava, ktorá v sebe spájala ôsmych autorov, cez literatúru, výtvarné umenie, film, streetart až po sochárstvo. Steny sme premaľovali a posprejovali, z jednej miestnosti sme urobili obývačku s Milanom Rastislavom Štefánikom, inde viseli obrazy, medzi nimi piano a vrcholom večera bolo premietanie môjho filmu Ultra. Vyše dvesto ľudí, úžas. Všetci sme cítili, že sa niečo pohlo; niečo sa stalo. Niečo krásne a veľké."
"Stano Spišiak, vtedajší vedúci kultúry v Lučenci, bol dovtedy k našim akciám podozrievavý, od toho momentu sme mali jeho absolútnu pozornosť a podporu. S pár priateľmi sme potom vytvorili občianske združenie ArtPublic, aby sme mohli dať všetky akcie pod jednu hlavičku, ľahšie žiadať o granty i dve percentá. Vzniklo množstvo akcií a aj napriek skutočnosti, že takmer všetci žijeme mimo Lučenca, veci sa stále hýbu. Síce to nie je práve zlatá baňa, ale keď poviem, že po piatich rokoch sme konečne na nule, tak môžeme byť spokojní.“
Spomínaná Medzihmla…
Ich posledná akcia, niesla názov Medzihmla. „Popri väčších akciách, ktoré sme v Lučenci organizovali, alebo na nich inak participovali, stále niečo chýbalo. Bola to literatúra, ktorá síce zohrávala na rôznych výstavách svoju úlohu, ale chcelo to čítačku. Originálnu a prekvapujúcu. Väčšina ľudí bola skeptická: čítanie literatúry? Boring! A keď sme tak raz sedeli na káve s Romanom Priškom, rozprávali sa o tom, čo ďalšie urobíme a keďže on hral na base v kapele a chcel sa prezentovať, a ja som písal a chcel som sa prezentovať, bolo to jasné. Bude čítačka. Pribrali sme pár kamarátov a všetko mohlo začať."
"Bol koniec októbra alebo začiatok novembra. Takže kedy? Vtedy, keď je všetko najrýchlejšie a najhektickejšie – tesne pred Vianocami. Miesto padlo na Centrum voľného času. Bolo tam veľa miesta, bolo tam pódium a boli k nám milí. Z pôvodného zámeru urobiť si čítačku pre pár priateľov sa však vykľulo niečo, čo nikto z nás nečakal. Medzi autorov sa dostali literárni rodáci ako Jozef Trtol, Hanka Košková či Martin Dzúr, mimoriadne talentovaní mladí tvorcovia z celého Slovenska, ktorých som poznal zo školy a Maroš Hečko, renomovaný spisovateľ a hudobník, ktorý ma učil na škole. Bol 22. december, CVČ bolo totálne preplnené, vonku snežilo a vo vnútri sa diali zázraky. Vtedy vznikla akcia, ktorá sa navždy zapísala do lučenského kultúrneho života. Vznikla tradícia, vznikol kult. Vznikla Medzihmla.“
Prečo ?
Na jednoduchú otázku, prečo práve medzihmla, sme dostali nejednoduchú odpoveď. „Vždy sa mi páčili nové slová, ktoré sú postavené na pôvodných základoch jazyka. Chceli sme dať kultúrnej akcii názov, ktorý by bol svieži, prekvapujúci a zároveň aby mal potenciál stať sa zaužívaným pojmom. Medzihmla ale nie je iba jazykovou hračkou, je aj (minimálne pre mňa) aspoň sčasti stelesnením toho, čo znamená písať. Tvoriť."
„Keď neexistuje včera, zajtra, je iba teraz, každý pohyb je novým zážitkom, hraničnou situáciou, nevieš, čo sa stane, nemáš ani tušenie, všetky tvoje zmysly sú v strehu, nemyslíš, ale vieš, cítiš, že práve teraz žiješ, práve teraz si. Presne ako v hmle, keď človek nevidí ani na krok. Zároveň sme chceli vytvoriť akciu, pri ktorej by sa divák sústredil na samotný moment, na chvíľu, ktorá je práve teraz, nie na problémy, na prácu, na darčeky… Chceli sme vytvoriť niečo teraz a navždy.“
Taká malá rodina…
Objasnil nám ako vidí budúcnosť Medzihmly. „Je to o Lučenci, pre Lučenčanov, od Lučenčanov. Aj autori, ktorí pochádzajú z iných miest, sú už súčasťou tohto malého veľkého kraja. Taký Maroš Hečko je Prešporčan, na Medzihmle bol už trikrát, čo z neho robí krstného otca akcie a polovičného Lučenčana. Aj taký Ján Púček či Peter Prokopec majú v Lučenci svoje miesto, dokonca aj stôl v krčme.“
„V Prešporku to je iné. Čítačky sú na programe každý druhý deň. Niežeby nemala Medzihmla v konkurencii s nimi šancu uspieť, ale stratila by niečo zo svojho čara. Nepotrebuje bojovať, práve naopak, chce poskytovať náruč, azyl. Jej miesto je tam, kde sa narodila. Po štyroch ročníkoch som na ňu hrdý ako na máločo v mojom živote. Ustála zmenu miesta, autorov, organizátorov i termínu. Posledný ročník do svojej dramaturgie dokonca pribral okrem literatúry a hudby aj fotografiu, priestorové inovácie, kníhkupectvo či divadlo. Práve to je dôvod, prečo bol posledný štvrtý ročník tým najlepším. Program, diváci, organizácia. Všetko bolo tak, ako malo byť. Samozrejme, vždy je čo zlepšovať, ale vyšlo to výborne. Kým budú ľudia chcieť, Medzihmla bude.“
Tešíme sa na ďalšie jeho podujatia, diela a možno aj na nejaké jeho filmy. Určite budú zaujímavé a môžte nám veriť, aj vtipné.
foto/Pugonda
