Stopovanie mi prinieslo len pozitívne stretnutia, hovorí študentka Martina

Cédečko s popisom „výber do auta“ jej leží na stole. Paradoxne, žiadne vozidlo nevlastní, nemá ani vodičský preukaz. Napriek tomu využíva tento dopravný prostriedok pomerne často. Do auta nastupuje s trochu zvláštnym pocitom, spojeným s adrenalínom a vidinou budúceho dobrodružstva.

9. december 2012 Jaroslav Dodok Rozhovor

Študentka Martina totiž chodí stopom.

Ako si sa dostala k stopovaniu? Ľudovo povedané „som chudobný študent“, šetrím, kde sa dá, no začalo to ako nevyhnutnosť. Ušiel mi autobus a ja som sa potrebovala dostať z Kováčovej do Banskej Bystrice. Odvtedy stopujem pravidelne. Je to zábava, šetrí mi to čas, keďže som nečakala ešte ani raz dlhšie než desať minút. Medzi kamarátmi držím rekord za najrýchlejší stop.

Kedy tento rekord vznikol? S kamarátkou sme išli z Artfilmu z Trenčianskych Teplíc do Trenčína. Vlak nám išiel asi o pol hodinu, mestskou dopravou by sme to nestihli. Prechádzali sme ešte len cez cestu, aby sme mohli zdvihnúť palec a chlapci už zastavili. Jedného, ktorý sedel vzadu, vysadili. Všetko sa „zomlelo“ neuveriteľne rýchlo a nečakane, v jednej minúte sme sa rozhodli ísť domov a v druhej sme už vystupovali na stanici. Vlak sa pomaly rozbiehal, ale stihli sme naskočiť. Netuším ako sa nám to podarilo, je fakt, že dievčatá to majú oveľa jednoduchšie.

Máš nejaký overený spôsob ako zastaviť auto? Máme s kamarátkou taktiku. Nastupuje vtedy, keď čakáme dlhšie ako päť minút. Jej dlhé rozpustené vlasy a môj výstrih. Samozrejme, to sme povedali len zo žartu, neviem či to naozaj funguje. Zrejme áno, keďže stále nám zastavujú iba muži. Neprekvapuje ma, že zastavujú. Skôr sa zamýšľam nad tým, prečo ženy nie.

Tvojim plánom je mať do 26 rokov vodičský preukaz aj auto. Ty ako vodička budeš brať stopárov? Samozrejme. Vždy je tam isté riziko a to na oboch stranách. Ak by som to brala takto, prestala by som chodiť von, lebo by som mohla stretnúť niekoho nebezpečného. To je absurdné. Stopári sú milí ľudia, väčšinou „hipisáci“, „trampíci“ alebo ľudia, ktorí sa naozaj nutne potrebujú odvoz. Nie som ukážkový typ „hipisáka“, nemám dredy, ale časť mojej duše sa tak cíti.

Nebojíš sa sadať s cudzími ľuďmi do auta? Keď som na druhej strane a stopujem, vyberám si autá. Raz nám s kamarátkou zastavili dvaja chlapci na špinavých a pochybne vyzerajúcich motorkách, bez toho, aby sme stopovali. Vnútorný hlas nás presvedčil, že od tohto dobrodružstva máme dať ruky preč. O svojich budúcich šoféroch si vždy v hlave vytváram príbeh. Odkiaľ je, prečo zastavil a komu všetkému už ponúkol odvoz. Toto náhodné stretávanie ľudí, je úžasný zážitok. Nemusia to byť ani zaujímaví ľudia a možno práve to je na nich zaujímavé. Stopovanie mi prinieslo len pozitívne stretnutia, odporúčam ho všetkým. Vlastne, keď sa nad tým zamyslím, tak všetkým nie. Nemôžu všetci chodiť stopom, lebo potom by už nikto nechodil autom.

Student24/Anna Jacková