Žena, ktorej rukami prešlo množstvo gymnazistov pod Urpínom: Rozhovor s bystrickou učiteľkou Katarínou Magyarovou

O rodenej Muráňčanke, učiteľke matematiky a deskriptívnej geometrie, Kataríne Magyarovej, ste si na našom portáli mohli prečítať už prednedávnom. Vtedy nám prezradila svoj pohľad na situáciu so štrajkom učiteľov a to, ako sa tieto pálčivé udalosti posledných dní dotkli jej života. Teraz vám prinášame celý rozhovor s touto učiteľkou, ktorá od septembra 1997 pôsobí na Gymnáziu Jozefa Gregora Tajovského.

Deskriptíva vyhrala nad latinou

Ako priznala, povolanie učiteľky si vlastne ani vedome nevybrala, prišlo to tak nejako samo. „Na Gymnáziu v Revúcej som sa pripravovala na štúdium medicíny, mala som dobrých učiteľov. V treťom ročníku bola povinná voľba medzi predmetmi latinský jazyk a deskriptívna geometria, nič iné nebolo možné. Strach z učiteľa latinčiny bol tak obrovský, že som si vybrala deskriptívnu geometriu, hoci som netušila, čo to je a načo mi to bude.“ povedala na úvod Magyarová, ktorú vraj už po pár hodinách rysovanie zaujalo a bolo rozhodnuté, čo bude študovať.

„Jediná možnosť bola Univerzita Komenského v Bratislave, učiteľské štúdium, kombinácia s matematikou. Dnes ďakujem mojej bývalej učiteľke deskriptívy, žiaľ, už len tam hore, nikdy som jej to nepovedala. Že budem učiteľkou, som si uvedomila až ako "matfyzáčka“, keď som mala nastúpiť na prax na gymnáziu do basketbalovej triedy. Nespávala som možno aj týždeň predtým – strach. Chalani nad 190 cm boli super, oni ovládali basket, ja tak trochu deskriptívu a matiku, tak sme sa rešpektovali a spriatelili. Učenie sa mi už po prvých hodinách zapáčilo, tak som pri ňom ostala a snažím sa, aby mi žiaci rozumeli," vysvetlila.

Učiteľov v rodine nemali. „Pochádzam z robotníckej rodiny, z dediny, z hôr. Moji pracovití rodičia ma naučili veľa, dnes rozmýšľam, odkiaľ to všetko vlastne oni vedeli. Zrejme ich všetko naučil hlavne život. Chcem však povedať, že môj život pozitívne ovplyvnilo veľa dobrých učiteľov – od ranného detstva na ZDŠke v Muráni, cez gymnázium, až po MFF UK,“ pokračovala so slovami, že až teraz si uvedomuje, čo všetko pre ňu robili.

„Mám rada svoju prácu, radšej učím deskriptívu ako matematiku a potrebujem byť aj triednou, aby som sa mala o koho starať,“ povedala s úsmevom. Ako spomenula, chcela by učiť až do odchodu do dôchodku, ak sa vek neposunie na 70, lebo až ostatné roky má podľa vlastných slov pocit, že pedagogickej práci začína rozumieť.

Keď sa žiaci aj rodičia správali s úctou

Na svoje učiteľské začiatky si spomína s úsmevom. „Ako čerstvá matfyzáčka pred nástupom na materskú som nastúpila na pár dní zastupovať k tretiačikom do Sielnice. Skôr narodení učitelia vedia, že prácu prideľoval okres. Ja som vlastne ani nevedela, čo mám s nimi robiť. Písanie – celú nedeľu som trénovala tvary písma, nepodarilo sa. Ja a hudobná? Počúvajúci majú iný názor ako ja na kvalitu môjho spevu, telesná – tri týždne pred pôrodom? Po rozlúčke so žiakmi aj ruža z cintorína dlho zdobila slobodáreň,“ zaspomínala si učiteľka.

Ako ďalej uviedla, skutočná učiteľská práca pre ňu začala až po prvej materskej na Gymnáziu v Krupine. „Učilo sa mi výborne, prípravy pri jasličkovskom dieťatku boli časovo náročné, o učení programovania radšej ani nehovorím,“ povedala Magyarová, ktorá na toto obdobie spomína celkom rada, žiaci a aj ich rodičia sa správali s úctou. Viacerí bývalí žiaci sú podľa jej slov dnes tiež učiteľmi. „Učiteľ niečo znamenal. My sme zas napríklad akceptovali sebechlebské oberačky,“ doplnila.

„Krásne dva roky učiteľovania som prežila aj na základke na Bzovíku. Okrem matiky, na ktorej sa ma deti občas aj báli, som učila občiansku či výtvarnú. Tam som pochopila, že práca učiteľa na základnej škole je úplne iná, ako na gymnáziu, pre mňa to bolo náročné a zároveň krásne,“ vysvetlila so slovami, že sa skláňa hlavne pred učiteľmi prvého stupňa, keďže sa často čudovala, čo robili aj pre jej deti.

Nepriateľom nedostatok materiálov

V súčasnosti sa zaoberá inovatívnymi metódami vyučovania a modernými trendmi vo vzdelávaní. Ako poznamenala, všetko sa vyvíja, modernizuje, inak to nemôže byť ani vo vyučovaní. Oproti bežnému vyučovaniu učiteľ – tabuľa – krieda ide napríklad o využívanie informačno-komunikačných technológií, počítačov, tabletov. Význam má podľa jej slov aj zážitkové učenie – zažiť, vidieť, vyskúšať si. Projektové vyučovanie, práca vo dvojiciach, v skupinách, prezentovanie vlastnej práce, komunikačných schopností.

„Netvrdím, že všetko využívam, ale rada by som. Prispôsobujem sa podmienkam, nepriateľmi sú napríklad nedostatok vhodných materiálov, komplet vybavených učební pre 30 žiakov (mám aj 31) s technikou a edukačnými materiálmi, za ktoré škola nemusí sústavne platiť, veľa prázdnin – učivo sa redukuje,“ vymenovala Magyarová s tým, že takéto vyučovanie sa od bežného líši podľa toho, akú metódu využijú. Napríklad v edukačnom procese pri využívaní interaktívnych cvičení má žiak a aj učiteľ hneď spätnú väzbu. „Pracovať má žiak, nie iba sa dívať, učiteľ usmerňuje, koordinuje, pomáha, ak treba. Náročným sa to stáva, ak v krátkom čase treba odpovedať na veľa rôznorodých otázok,“ dodala.

A v čom vidí hlavné rozdiely vo výučbe matematiky pred rokmi a teraz? „Ubudlo hodín matematiky a redukovalo sa aj učivo, myslím, že nesprávnym smerom. Mávali sme viac hodín, kde trieda bola rozdelená na polovice, mohli sme žiakom viac venovať, mohli sa pýtať, domáce úlohy boli samozrejmosťou, utvrdzovalo sa nimi učivo,“ zaspomínala si učiteľka. Na Slovensku podľa jej slov tiež pomerne úspešne fungovali na niekoľkých školách triedy so zameraním na matematiku (na základných a stredných), boli určené pre žiakov, ktorých matematika naozaj oslovila (prípadne ich rodičov). Ministerstvo školstva tieto triedy zrušilo a tým aj priestor pre učiteľov, ktorí v takýchto triedach učili a mali zníženú vyučovaciu povinnosť

Zmeny však vidí aj v prístupe a správaní samotných žiakov. „Žiaci boli častejšie ochotní prijať viac nových poznatkov, pár takých stále máme – našťastie, škoda, že sa nemajú z čoho učiť. Ide im to hlavne vtedy, keď sami chcú. Teraz majú najväčšie problémy s učivom, pri ktorom nevidia praktické využitie. Otázky typu „Načo nám to bude?“ sú bežné. Občas sa aj ja pýtam, čo s tým, keď sa naučia napríklad logaritmovať, či robiť rezy telies. Všetko sa kdesi používa, ale koľko percent populácie to potrebuje? My učitelia dlhodobo bojujeme aj o zmenu obsahu učiva, žiaľ, nemá nás kto vypočuť," poznamenala.

So žiakmi si píše aj po rokoch

Zisťovali sme aj to, čo je na práci učiteľky známeho gymnázia najnáročnejšie. „Neskutočne ma uráža, keď si veľa mudráčikov myslí, že učiteľ robí počas dňa veľké nič. Náročné je stihnúť všetko, čo treba počas krátkej vyučovacej jednotky 45 minút, prestávku rozdeliť medzi upratanie si materiálov po ukončenej hodine, spúšťanie kopírky, aby bolo na ďalšej hodine z čoho učiť (trestná činnosť), hlt studenej kávy či niečoho iného, prípravu pomôcok na ďalšiu hodinu,“ začala vymenovávať Magyarová.

Ako pokračovala, nepozná prestávku, keď nezazvoní telefón, či nepríde nejaký kolega alebo žiak s niečím, čo potrebuje vybaviť, pýtať sa. „Zvonenie na ďalšiu hodinu – vlastne u nás hrá hudba – je vyslobodením. V kabinete sme traja, berieme pripravené kôpky a ideme… Cestou do triedy si spomenieme, že aj WC by sa bolo hodilo,“ doplnila s úsmevom. Spokojná je vraj, až keď už je v triede. Učí rada, vysvetľuje rada. Hoci počúva rovnaké otázky donekonečna, rovnaké chyby, patrí to k ich práci. „To len rodinným príslušníkom učiteľov prekáža, že im všetko stokrát opakujeme, pripomíname,“ podotkla.

Náročnejšie ako učiť, či už matematiku alebo deskriptívnu geometriu, je však podľa jej slov brať ohľad na všetky súvislosti. Škola nie je len o učení, je to výchovnovzdelávací proces. „V každom ročníku funguje inak a inak zrejme aj na každom predmete. Snažím sa s mojimi žiakmi komunikovať otvorene, chápať ich, nikto z nás nie je 100 %-ný, aj oni môžu mať problémy, starosti. Myslím, že sa vieme aj porozprávať, dohodnúť na nepopulárnych písomkách, občas aj na tom, čo by sa chceli naučiť, dozvedieť,“ povedala učiteľka, ktorá im často dáva priestor na to, aby sa učili – vzdelávali oni, pričom ona je po vysvetlení ich tréner, zodpovednosť je na nich samotných.

Aj keď je učenie náročné a prináša so sebou veľkou zodpovednosť, má aj pekné zážitky, na ktoré rada spomína. „Každý učiteľ má aj veľa pekných zážitkov, sú to naše „pohonné hmoty“. Rada stretávam bývalých žiakov aj po rokoch, občas si aj píšeme, za viac, ako 30 rokov, ich bolo naozaj dosť. V období štrajku som pochopila, že veľa vecí v mojej práci malo zmysel,“ vysvetlila Magyarová, ktorej sa dostalo povzbudivých slov, krásnych vyznaní, pomoci, podpory od bývalých žiakov žijúcich nie len na Slovensku, ale aj v zahraničí, za čo im je vďačná. „Tí, ktorí nás učiteľov nemali a nemajú radi, majú na to tiež právo a možno aj svoje dôvody. Nepovedia nevieme,“ doplnila.

Zablúdený rodič

Spomína si aj na udalosť, ešte zo svojich učiteľských začiatkov na Tajáku. „Kuriózna situácia sa mi prihodila napríklad v čase, keď som na Tajáku začínala – pred 18 rokmi. Už sa ani nepamätám, kedy som nemala triedu a k triednictvu patria aj schôdzky s rodičmi. V bludisku prázdnych chodieb školy som stretla pána v tmavom obleku, v bielej košeli, pozdravili sme sa,“ zaspomínala si učiteľka. Ako pokračovala, o pár minút sa stretli opäť, to sa na seba už len usmiali a pri treťom stretnutí sa opýtala, ako by mu mohla pomôcť. Odpovedal, že vraj má jeho syn rodičko, nevie o koľkej, nevie kde. Asi ako keby ste sa mali stretnúť s niekým neznámym niekde v nákupnom centre.

„Na rad prišli otázky: „Trieda?“ „Ročník syna?“ Rozmýšľal: „Druhý? Prvý?“ Bolo to úsmevné, ale asi len z môjho pohľadu. „Meno triedneho/tri­ednej?“ Nič, žiadne indície… Posledné otázka situáciu zachránila: „Prepáčte, ak mi poviete meno vášho syna, určite si nejako s tým poradíme.“ Povedal. Aj sa mi zdalo, že sa na niekoho podobá. ;) Bol to môj rodič, schôdzka začínala asi o päť minút, otecko nezmeškal, ale už som ho viackrát nevidela, až na stužkovej o viac ako tri roky. A ja som si naivne namýšľala, že všetci rodičia vedia minimálne ročník a meno triedneho, keď už nie A, B či F,“ dodala.

Veselých zážitkov so žiakmi je podľa jej slov tiež dosť, sú však často situačné, nemuseli by pri opise vyznieť vôbec vtipne. „Napríklad z výletov, tie s víkendom trvali aj päť dní a nocí a dalo sa. Všeličo sme zažili, to sa však nezverejňuje. Keď rodičia po výlete čakali na deti, neverili, že nič nevyviedli – poznali si svoje deti,“ povedala s úsmevom a ako dodala, veľakrát aj poďakovali a to bolo znakom toho, že si uvedomovali, aká je práca učiteľa. Takých, ktorí poďakujú, má aj teraz. Všetci určite nie, ale je ich dosť.

A aký pohľad má ako učiteľ na stav školstva na Slovensku?

1. „Modernizovať, modernizovať, modernizovať hlavne obsah! Napríklad: je pekné, keď moji žiaci vedia logaritmovať, len neviem, na čo to komu vo všeobecnosti bude, radšej by som ich naučila niečo z teórie grafov, aby sa nestratili v cudzom meste, vedeli sa v nákupných centrách orientovať. Alebo zvyšovať finančnú gramotnosť, vyžaduje si to bežný život, nástrahy sú všade. Spomenula som len „moju“ matematiku. Deskriptívna geometria by tiež potrebovala zmeny. A koho kompetentného to zaujíma?“
2. „V deťoch, mladých ľuďoch, máme obrovský mozgový potenciál. Sú šikovní, múdri, len ich nasmerujme, umožnime im prístup k takým vedomostiam a zručnostiam, ktoré potrebujú oni pre život, aby našu spoločnosť „kočírovali“ prosperujúcim smerom. Že sú občas pohodlní a leniví? Ja im verím a tých, ktorých učím/učila som, mám rada aj takých, hoci im občas poviem, že „ich až tak rada nemám“.“
3. „Veľmi, veľmi, veľmi mi chýba predmet, na ktorom by sa deti od nástupu do školy učili správať sa v rôznych situáciách, vštepovať im protokol, samozrejme, moderný. Je neskoro, učiť sa pri nástupe do práce, ako sa správať,“

Čítajte tiež:

Spoveď obľúbenej pedagogičky bystrického gymnázia: Občas naozaj prežívame

Lekár, ktorého v Bystrici pozná množstvo milovníkov zvierat: EXKLUZÍVNY rozhovor s veterinárom Paulinym

Foto: archív Kataríny Magyarovej