KOMENTÁR: Na vysokej škole som stratil štyri roky života
Pamätám si to dodnes. Po skončení vysokej školy som nastúpil na miesto učiteľa vo Vištuku. Postavil som sa pred svojich prvých žiakov a stál tam ako poleno, neschopný pohybu, či slova. Vôbec som nevedel, čo robiť.
Napokon som si spomenul na pár klasických učiteľských stereotypov: zapísať chýbajúcich do triednej knihy, vyskúšať, vysvetliť nové učivo, napísať poznámky do zošitov, a tak som to spravil aj ja. A ďalší deň zas a zas a…
Trvalo to niekoľko rokov, kým som sa začal osmeľovať a hľadať a skúšať. Niečo sa podarilo viac, niečo menej, ale tvoril som a bol som veselý a moji žiaci tiež. Postupne sa zo mňa stal celkom dobrý učiteľ (aspoň ľudia okolo mňa to tvrdili), ale s tým nemá vysokoškolské štúdium nič spoločné.
S odstupom času uvažujem, prečo ma vysoká škola nemohla pripraviť lepšie?
Prečo namiesto drístov, keď si prednášajúci vzal do ruky svoju vlastnú publikáciu a recitoval z nej, nemohol so mnou diskutovať o danej téme a trápiť ma s otázkami, na ktoré on sám hľadá odpovede? Prečo som žiakov videl sotva dva týždne za celé štyri roky? Prečo som nemal prax aspoň rok a pri tom riadny coaching? Prečo ma nikto nepripravil na situácie, kedy to v triede nefunguje, ale všetci hovorili len o tom, ako to funguje? A otázok je omnoho viac, ale myslím, že už je to i tak fuk
Netvrdím, že je to univerzálna pravda, ale pre mňa osobne boli roky štúdia učiteľstva celkom premrhaným časom. Všetko, čo dnes dokážem, naučil som sa až v praxi…
Viete čo? Navrhujem stávku:
Dajte mi jednu bežnú tretiacku triedu na ZŠ a k tomu jeden krúžok vysokoškolákov, budúcich učiteľov prvostupniarov. Stavím čokoľvek na to, že ich za rok pripravím do praxe mnohonásobne lepšie, ako mňa celá vysoká škola za štyri roky štúdia. Tak čo, stavíte sa?
Poznámka autora:* Študoval som kombináciu učiteľstvo 1.-4. + školská logopédia, preto som mal štátnice z učiteľstva už vo štvrtom ročníku. Logopédiu som potom končil v piatom. Tento text sa netýka štúdia logopédie, kde bola úroveň štúdia mnohonásobne vyššia.*
Autor: Dávid Králik Článok nájdete na: www.ini.sk