Ako zvýšiť úroveň škôl na Slovensku...

Na prijímacích pohovoroch sa obvykle zúčastnilo veľmi veľa prihlásených maturantov, pričom neraz bol pomer medzi prijatými a prihlásenými študentami vyšší ako 1:10. Samozrejme, tento stav bol spôsobený nižším počtom vysokých škôl ako v súčasnosti.

Nie je tak dávno, kedy bol na Slovensku počet vysokých škôl o 60 % nižší ako dnes, teda sme mali iba tretinu VŠ zo súčasného počtu. Lenže aká bola úroveň týchto škôl! Kvantita totiž nie je to isté ako kvalita a menej je v skutočnosti vždy viac! Sú to všeobecné platné výroky a môžeme ich pokojne aplikovať aj na túto problematiku. Na absolvovanie vysokej školy (myslím tým vo všeobecnosti, neberúc do úvahy interdisciplinárne rozdiely v náročnosti) bolo potrebné vynaložiť oveľa viac úsilia ako dnes, veď je známe, že mnoho študentov v prvom či druhom ročníku nedobrovoľne končilo štúdium pre jeho náročnosť.Pritom v dnešnej dobe by viacerí z nich patrili k veľmi dobrým študentom!

** Bohužiaľ, realita je taká, že dnes už VŠ zrejme skončí každý kto zmaturuje a prihlási sa na nejakú tú vysokú školu, ktoré sú na Slovensku doslova v hocijakej „dedine“. Prečo je to tak?**

Mnoho tzv. odborníkov tára nezmysly o význame vyššieho percenta vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Vraj potrebujeme, aby naša spoločnosť mala až 40 % vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Naozaj? Na Slovensku dnes máme okolo 18–19 % VŠ vzdelaných a máme oprávnený pocit, že aj toto je už priveľa. Veď už takmer každý stredoškolák momentálne študuje na gymnáziu, bez ohľadu na fakt, či na takýto typ školy má alebo nemá schopnosti a vedomosti. S tým súvisí aj enormne vysoký počet najrôznejších gymnázií, ktoré vznikali aj vznikajú ako na bežiacom páse (veď napríklad v Banskej Bystrici, ktorá ma necelých 80 000 obyvateľov je momentálne až 7 rôznych gymnázií a ďalšie 3 vo Zvolene (40 000 obyva­teľov!!). Minimálne rovnaký záujem je aj o štúdium na obchodných akadémiách.

Samozrejme, zriaďovatelia sa veľmi promptne prispôsobili tejto situácii a všemožne podporujú vznik takýchto typov škôl, namiesto toho, aby viac zabojovali za minimálne rovnako spoločensky prospešné stredné odborné školy, ktoré sa pre nezáujem zatvárajú. Realita ale je, že v spoločnosti vzniká čoraz väčší dopyt po kvalitných a zručných remeselníkoch a tieto pracovné pozície naozaj nemá kto obsadiť! Takéto skupiny skutočne potrebných ľudí zanikajú a umelo nekvalitne vzdelaných (a v praxi takmer nepoužiteľných) ľudí stále pribúda.

Chcel by som preto položiť pár otázok: Prečo máme na Slovensku také veľké množstvo (často nekvalitných) vysokých škôl? Ako môžeme zabezpečiť kvalitnejšie školstvo a hlavne kvalitnejšie vysoké školy? Ktorým smerom sa má uberať vzdelávanie na Slovensku a ako lepšie pripraviť ľudí na ich ďalší život?

Ak mám hľadať odpoveď na prvú otázku, musím vyjadriť svoj názor, že je potrebné začať novú prísnejšiu akreditáciu. Financovanie vysokých škôl by malo byť realizované jednoznačne podľa ich kvality a kvality ich absolventov a nie podľa počtu študentov. Je potrebné vytvoriť nový rebríček kvality VŠ a ich jednotlivých zložiek (fakúlt, pracovísk…) podľa odborov na základe objektívnych ukazovateľov. Viac na http://tongel.sk/index.php?… Účinnejší tlak na kvalitu VŠ musia vyvinúť aj organizácie či firmy. Predovšetkým v ich záujme by malo byť, aby nemuseli zamestnávať absolventov z nekvalitných, zlých škôl!

Ďalšou chybou dnešnej spoločnosti, je povinné vysokoškolské vzdelanie pre úradníkov v štátnej a verejnej sfére. Alebo pre zdravotné sestry! Je to úplne zbytočné, nakoľko takýto pracovník VŠ vzdelanie pri svojej práci vôbec nevyužije, alebo sa ich pracovné zručnosti vyštudovaním VŠ vôbec nezmenia. Naopak, mnohí takíto zamestnanci v snahe udržať si svoje (často lukratívne) pracovné miesto neváhajú „vyštudovať“ akúkoľvek vysokú školu a hocaký študijný odbor, len aby získali tie vytúžené dve či tri písmenka pred menom a splnili tým literu zákona. Jediná ich podmienka je len a len náročnosť (či skôr nenáročnosť) ich štúdia. Často pritom študujú taký odbor, ktorý má k ich profesii tak blízko ako „ja do Ameriky“… V našej spoločnosti sa totiž vytvoril názor, že bez vysokej školy je dnes človek nikto, čo je úplne nesprávne! Pri takomto trende nie je vôbec utopické tvrdenie, že o pár rokov bude potrebná vysoká škola aj pre údržbára či murára! Dovolím si tvrdiť, že je to choré… Je nutné a veľmi potrebné, aby čím skôr zanikli nekvalitné vysoké školy a nepotrebné študijné odbory, čím by sa automaticky zvyšila ich konkurencieschop­nosť a viedla k postupnému zvyšovaniu ich kvality.

Prejdem plynulo k otázke číslo dva. Často sa stretávam so skutočnosťou, že vysokoškolský pedagóg učí na 3–4 vysokých školách súčasne. A to na 100% úväzok! Neviem si predstaviť, ako taký človek stíha byť naraz napríklad v Banskej Bystrici, v Sládkovičove, v Nitre a aj v Bratislave. Je garantom, poberá štyri platy, no v skutočnosti zaberá trom schopným ľuďom pracovné miesto a tým aj priestor na vedeckú činnosť a možnosť stať sa docentom či profesorom. Nezriedkavo takýto človek v skutočnosti ani nemá na takúto pozíciu adekvátne schopnosti, no má niečo cennejšie a potrebnejšie – kamarátov a kontakty. Takýmto kamarátom vôbec nezáleží na kvalite, pozerajú sa iba na svoje záujmy!
Pre zvýšenie kvality našich škôl bude potrebné, aby procesom akreditácie prešli aj gymnáziá! Treba dať pozor na to, akých žiakov (a koľko) prijímajú. Pravidlá na prijatie by však mali byť určené centrálne a nezmeniteľne. Riaditelia totiž často v snahe získať viac študentov neváhajú pri otázke prijatia nielen prižmúriť obe oči, ale doslova a dopísmena aj „kurie oči“ na oboch nohách.
Financovanie nášho vysokého školstva a hlavne výskumu je, jemne povedané, postavené na hlavu a bujnie v ňom bezhraničná byrokracia. Byrokrati chcú priamo kontrolovať priebeh výskumu podľa reportov a očakávajú skoré prevratné výsledky. Veda sa ale nedá presne naplánovať! Nemôžme predsa 2 roky pred začatím výskumu vedieť (a do rôznych projektov napísať) všetko čo budeme pri ňom potrebovať.

Musí tu byť priestor na zmeny, ktoré určite prídu! Nie je možné čakať celý rok na výberové konanie a nakoniec si vybrať nekompetentnú firmu len pre to, že je lacnejšia. A čo ak výskumník bude náhle potrebovať zmenu technológie alebo vedeckých postupov? Čo ak bude súrne potrebovať novú súčiastku do testovaného prístroja a nie je čas na ročné tendrovanie? Toto všetko je reálnou brzdou výskumu! Oveľa viac ma však mrzí, že naše firmy akoby nepotrebovali inovácie a nepotrebujú spolupracovať s výskumnými ústavmi a univerzitami. Majitelia spoločností si myslia, že sa dlhodobo udržia v konkurenčnom prostredí bez akéhokoľvek vývoja. V okolitých štátoch pritom úzka spolupráca vedy a priemyslu funguje, ich firmy rastú a prosperujú a je len otázkou času, kedy tie naše nebudú stíhať ich tempu a stratia dych. Pár výnimiek potvrdzujúcich pravidlo však na Slovensku máme. Škoda ale, že naozej len pár…

K tretej otázke sa mi vyjadruje ťažšie a odpoveď na ňu budeme v spoločnosti hľadať ešte dlho. Podám na tomto mieste teda pár mojich vizií. Je potrebné zachovať a skvalitniť stredné odborné školy. Z každej odbornej školy musí vyjsť kvalitne a odborne pripravený mladý človek. Absolventi musia už počas svojho štúdia absolvovať naozaj dostačujúcu odbornú prax v spolupráci so zamestnávateľmi, ktorá nielen im, ale hlavne samotným zamestnávateľom uľahčí zaučenie v novej pracovnej pozícii. Toto isté platí aj o absolventoch univerzít. Aj tu musí fungovať úzka spolupráca medzi vzdelávacími inštitúciami a zamestnávateľmi. Študenti nesmú byť počas praxe iba administratívnymi pracovníkmi, inak povedané, „dievčatami pre všetko“. Nemali by iba zakladať dokumenty do zložiek alebo vkladať údaje do počítača. Musia sa podľa možnosti zapájať do riadenia, marketingu, alebo vývoja vo firme. Iba takáto odborná práca po dozorom skúseného pracovníka prinesie ovocie!

Viac o výchove výskumného pracovníka na: http://tongel.sk/index.php?…

Autor: Ľubomír Tongeľ