Londýn nám otvoril oči: Slovenský šport sa otáča chrbtom svetovej špičke
Život prináša nielen úsmevy, úspechy a radosti, ale v neposlednom rade aj utrpenia a sklamania. Niečím podobným si prešli aj slovenskí olympionici, ktorých cesta olympiádou bola u niekoľkých až priveľmi rýchla a neúspešná. Vcelku zaujímavú reportáž
Londýnska olympiáda nám dala facku[/size][/color]
Slovensko patrilo na niekoľkých posledných olympiádach ku krajinám, ktoré sa neprebíjalo s Čínou či USA v boji , kto má najviac zlata po ktorom dni. Skromne sme sa vždy pobrali pokúsiť sa zabojovať o medaily a dostať sa svetovými výkonmi do povedomia fanúšikov športu. Veď kde inde sa dá niečo podobné spraviť lepšie? Olympiáda je najlepšou možnosťou, ako dostať svoje meno v pozitívnom svetle do sveta. Žiaľ, tá londýnska pomaly ale isto vyvádza všetkých nás z omylu. Slovensko sa stalo v Londýne len akýmsi tieňom spred niekoľko posledných úspešných olympijských rokov.
Kde máme zlatú medailu?[/size][/color]
Vrátime sa domov bez zisku akejkoľvek zlatej medaily, na čo slovenskí fanúšikovia a nadšenci rôznych športov neboli zvyknutí. Mali sme svoje povestné želiezka v ohni, ktoré reprezentovali prestížne nielen seba, ale aj Slovensko. Lámali svetové či olympijské rekordy, zužitkovali svoj talent a premenili ho na zisk olympijskej medaily zlatého, strieborného či bronzového lesku. Takí boli aj v Londýne, ale podľa vyjadrenie Števa Eiseleho z reportáže to bola len malá náplasť na doráňanom slovenskom tele.
Niektorí prišli len na turistické atrakcie[/size][/color]
Môžeme si povedať, že slovenská olympijská výprava obsahovala 46 členov, čo je za posledné roky v samostatnosti Slovenska vôbec najmenšie číslo, aké sme kedy vypravili na olympijské hry – letné olympijské hry. Redaktor TV Markíza sa odhodlal v živom LIVE vstupe a následnom článku odhaliť Slovensku pravdu o Londýne. So smútkom na duši hovoril o tzv. „výletníkoch“ , ktorí si prišli Londýn užiť len ako turistickú atrakciu a na prvom mieste bola zábava.
Veľké športové sklamanie[/size][/color]
Športové výkony niektorých slovenských športovcov boli skutočne na hrane medzi sklamaním a totálnym výbuchom. Samozrejme, každé 4 roky vídame na stupienkoch pre víťazov viac-menej rovnaké mená, ktoré sa kvalifikujú na olympiádu, ale všetko stojí na stereotype.
Nielen atletika priniesla výkony slovenských športovcov na takej úrovni, ako keby sa chceli podobať exotickým Afričanom a nadšencom z krajín, ktorí síce nedosahujú ideálne časy a výkony a za olympijským umiestnením ďaleko zaostávajú, pretože nemajú podmienky na ideálne trénovanie, ale dokážu do svojho výkonu dať skutočne všetko. Veď aj heslo olympiády sa nesie v tomto, že dôležitá je účasť a nie výhra. Zdá sa ale, že poniektorí slovenskí športovci si až priveľmi vzali tento výrok k srdcu.
Chvíľkové slovenské úspechy…[/size][/color]
Tu sa následne dostávame k ďalšiemu a hneď aj ďalšiemu problému. Slovenskí zlatí olympionici a hrdinovia minulých olympiád nemajú nasledovníkov. Úroveň nášho športu je žalostná a táto téma sa úzko spája aj so štátom. Nemáme dostatočné tréningové podmienky či areály na výchovu nových medailistov a rekordérov a tým pádom je jasné, že nemáme nasledovníkov. Zažili sme chvíľkovú zlatú olympijskú éru, ktorá je ale preč, ako nám oči otvorila londýnska olympiáda. My ako keby sme ani nechceli napredovať, dupli si jednoducho nohou, že takto to nebude, pretože isté veci sú prednejšie.
Každý pozná situáciu slovenského športu a vyhovára sa na finančné zabezpečenie, ktoré je v tomto svete, samozrejme, najdôležitejšie, no vzhľadom na výsledky slovenských olympionikov je každému jasné, že u nás to asi s týmto faktorom nebude v poriadku. Chyba je však niekde ukrytá a zarytá je dobre hlboko do povrchu, zdá sa. Nikto s ňou však nič nerobí.
Nádej umiera posledná[/size][/color]
Londýn nám otvoril oči a ukázal, ako sa svetovej špičke otáčame chrbtom. Smutné však je, že aj napriek tomu málu športovcov, ktoré sme na XXX. letné olympijské hry vyslali, sa polovica dokáže zabávať a žiť po nociach vychýreným životom. Aj o tomto hovoril redaktor TV Markíza vo svojom článku a svojej reportáži. Snažil sa otvoriť Slovensku oči, otázne však ostáva: Podarí sa mu to? Najskôr asi nie, pretože sme dokázali nielen po športovej stránke upadnúť a klesnúť hlbšie, ako sme možno čakali.
Len aby sme nedopadli ako Madagaskar![/size][/color]
V Londýne sme to ešte nejako predsa len so štyrmi medailami ustáli, ale čo bude o štyri roky v brazílskom Riu? Zaradíme sa skutočne ku krajinám ako Fidži, Kapverdy, Madagaskar či Čad ? Bolo by to veľmi smutné. Za 4 roky môžeme vychovať desiatky zlatých medailistov, len musí byť vôľa a zrejme lepšie hospodárenie, na druhej strane taktiež aj záujem. Uvidíme, či sa nám to podarí, no priezračné zmeny sa zrejme očakávať nedajú.
student24/onlajny.eu