Články Petra W. Balka: 2. Máme v Lošonci pápeža?

Deň po tom, čo si František obul pápežské papučky a zdedil zhýralý rodinný fotoalbum, začalo v Lučenci snežiť. A padalo až dovtedy, kým sneh neprikryl hrob Boženy Slančíkovej-Timravy. Jediné memento, ktoré po spisovateľke ostalo, bol červený nos vytŕčajúci z bielej zeme, vyžratý osamelosťou a domácou hruškovicou.

Silný vietor neušetril ani bustu Dr. Vodu, ktorému takmer odfúkol pravú bradavku. Po cintoríne lietali umelé karafiáty, po vyhrievanom futbalovom ihrisku neplnoletí otcovia s opicou. Infraštruktúra kolabovala, všetky dva autobusy mestskej hromadnej dopravy trčali v kolóne, ktorú spôsobili všetky dve svetelné križovatky. Snehová kalamita unášala malé deti a troch nešťastníkov uväznila v zapadnutom pohostinstve plnom liehovín a pašovaných cigariet. Jeden z nich poslal svojmu synovi dopis so slovami, že konečne našiel Boha. Odvtedy ich nikto nevidel. Niekto by si myslel, že príroda vyjadrila touto marcovou apokalypsou svoj náboženský nesúhlas, ale opak bol pravdou. Správa o novom pápežovi totiž dorazila do Lošoncu s niekoľkodňovým omeškaním.

Mimochodom, kto dočerta je Dr. Voda?

V piatok ráno sa nad mestom objavil čierny dym. Môj starký zakúril v malom skleníku starou pneumatikou. Nič proti faune, bol to predsa ázijský výrobok. Starká nad tým iba mávla rukou a vrátila sa k plnení papriky. Keď som sa jej opýtal, čo si myslí o novom pápežovi, odpovedala, že si nemyslela nič ani o tom starom. Aj o Jánovi Pavlovi II. prezradila iba to, že sa podobal na jej kamarátku Mariku. Je krásne byť opäť doma.

Na námestí Milana Rastislava Štefánika postával miestny tulák Ježiš. S lacným krabicovým vínom v ruke viedol zúrivý dialóg s pomníkom generála francúzskej armády o tom, že svet, ako ho poznáme, sa zmenil. Keď som sa chcel pridružiť do debaty a zistiť viac, osočil sa na mňa, že mu najskôr musím dať tri cigaretky, inak ma začaruje a nikdy nebudem mať deti. Tak som sa dostal do diskusného krúžku. Štefánik mlčal, ja som mlčal a jediný, kto mal k novému pápežovi čo povedať, bol Ježiš. Františka vraj osobne pozná, kedysi totiž navštevovali spoločného kováča, ktorý im na objednávku vyrábal stigmy. Potom si zložil rukavice a cez dieru vo svojej dlani na mňa lišiacky žmurkol. Skôr než som si uvedomil, čoho som sa stal svedkom, prestalo v Lučenci konečne snežiť.

Lošonc bude Lošoncom s novým pápežom alebo bez neho. Židovská synagóga so zamurovanými dverami i oknami, do ktorej sa najnovšie nevracajú ani holuby, bude naďalej chátrať pri ceste oproti Jednote. Dvanásťročné dojky z tancovačky v suteréne hotelu Pelikán budú naďalej chodiť na potraty k miestnemu obuvníkovi. Dom kultúry, premenovaný na Divadlo B.S. Timravy, bude naďalej pre všetkých iba bizarným miestom, kde sa koná mestské kolo Hviezdoslavovho Kubína. Na ihriskách, kde sme ako malí hrávali futbal, budú naďalej rásť supermarkety. V knižnici si naďalej nikto nepožičia Ruda Slobodu, v pohostinstve Slimák budú naďalej punkové koncerty a do kaviarne Notre bude naďalej bližšie ako do školy. Priatelia budú naďalej priateľmi, staré nelásky budú naďalej starými neláskami a domov bude naďalej domovom. Žiaľ Bohu, ak sa má zmeniť veta, musí sa zmeniť aj slovo.

Lučenec nepotrebuje nového pápeža, ale vieru.

Text: Peter W. Balko

Jeho prvý článok nájdete TU