POVIEDKA na nedeľu: O svetle (nie)
K voľným chvíľam k vám posúvame najnovšiu poviedku nášho redaktora. Marcel Páleš vsadil krátky dej do prostredia, ktoré mnohí spoznáte. Tiež sa dotkol včerajšej Hodiny Zeme.
„Chcel by si byť vrabcom?“ nadhodil Loto, odpľul si a pod hrubým kabátom nahmatal nedopitú fľašu čúča – nechával si ešte na večeru.
„A prečo nie! Tí sú vlastne bezdomovci stále a zároveň domov majú všade,“ odvetil mu Pako a zadíval sa na vrabce, ktoré pobehovali sem a tam popred nich.
Dvaja starší zarastení bezdomovci vysedávali na lavičke malej vlakovej stanice. Viedli rozpravy, ktoré zväčša nikam neviedli a sťažovali sa na život, ktorý si v podstate sťažili sami. Obaja sa na ulicu dostali vďaka alkoholu. Prišli o všetko okrem nádeje. Lotovi už odlietala aj tá. Sedeli a sem-tam sa započúvali do rozhovoru čakajúcich ľudí.
Bolo čosi po nedeľnom obede. Jarná obloha žiarila slnkom. Na malú stanicu prišli dvaja muži v strednom veku. Vystúpili z veľkého čierneho auta, oblečení luxusne v dlhých čiernych kabátoch, šáliky len tak ladne prehodené okolo hrdla a drahé hodinky na rukách by sa nedali porovnať s tými, ktoré nosil vo vrecku už dávno zaseknuté v čase Pako.
„Včera bola tá hodina zeme, zapojil si sa nejako?“ opýtal sa nižší z nich.
„Hodina zeme? Jáj myslíš to zhasínanie kvôli úcte k planéte? Čosi som o tom počul, ale nejako to neriešim. Musím byť stále online. Ak by sa čosi udialo, mohlo by ma to stáť dobrý obchod. A to sú niekedy poriadne balíky peňazí!“ odvetil vysoký muž.
„Aha. No ja sa bojím, že by ma niekto okradol, preto svietim stále. Napríklad v apartmáne, čo mám na Donovaloch, nechávam zasvietené aj večer. A aj keď tam nie som! Mám to vybavené s recepčným. Večer zapne v jednej izbe svetlo a zatiahne žalúzie. Nech to vyzerá, že tam som a nech nikto nešpekuluje nad vykradnutím. Mám tam interiér za pár tisíc eur!“ opísal nižší z dvoch elegánov.
„Tak to sme na tom podobne! Zvyknem takto v mojej neprítomnosti poprosiť kamaráta, ktorý vlastní hotel v Demänovskej doline, aby aspoň raz za dva-tri dni zašiel do môjho apartmánu a nechal pustený televízor a zapálené svetlo na celú noc. Tiež nech si ľudia myslia, že tam niekto je a nech sa nepokúsia vlámať sa mi tam,“ priblížil svoje nešetrenie ten vyšší.
Loto a Pako sa na seba bez slov pozreli a obaja si uvedomili tvrdú realitu. Utešovalo ich aspoň to, že oni majú zhasnuté celoročne. Tak sa stávajú celoročnými sympatizantmi s Hodinou Zeme. Vzdávajú svojím šetrením planéte úctu. Aj keď len tak mimovoľne, z donútenia.
Potom prifrčal vlak. Elegáni vyzdvihli mladé vysokoškoláčky zo Zvolena a odviezli sa s nimi ktoviekam. Dvaja bezdomovci sa rozhodli sadnúť si dnu do čakárne, lebo tento marec bol v druhej polovici poriadne chladný. Vrabce sa zdvihli a pristáli na neďalekej opustenej kaplnke Jána Nepomuckého. Odtiaľ hľadeli na slnkom osvetlené mesto pod Urpínom.
(poviedka: Marcel Páleš, foto: Juraj Kuboš)
voľné pokračovanie poviedky: Hladná nádej