Články Petra W. Balka: 1. Via Lošonc
O Petrovi Balkovi, sme vám už priniesli niekoľko článkov. Možno si pamätáte, že píše básne, príbehy a poviedky. Aby ste sa presvedčili, že o ňom je dôvod písať, ponúkneme vám niekoľko jeho poviedok.
Via Lošonc
Narodiť sa v Lučenci má svoje výhody.
História hovorí, že Lošonc bol kedysi metropolou juhu, ktorá vytvárala premostenie medzi Slovenskou a Maďarskou zemou. Akási predsieň Hungaroringu. Aj dnes sa stačí vyštverať na ľubovoľný Novohradský kopec a s malou podporou vetra opľujete prvého szegényho v Salgótarjáne. Dejiny Lošonc príliš nešetrili a nadelili mu tri vypálenia. Dvakrát Tureckými vojskami na čele so Semirom, ktorému dnes fandíme v televíznom zápase o Šeherezádinu maternicu a naposledy vzdorovitými pelikánmi, ktorých vodca to dotiahol až do mestského erbu. Dalo by sa povedať, že dejiny výpalnícva a vtáčej integrácie sa začali písať práve v Lošonci. Môj otec nazýva toto miesto zemou nikoho, vlastenci Maďarskom a Róbert F. budúcou Mekkou infraštruktúry. Tak neviem, pre mňa je to jednoducho domov.
Narodiť sa v Lučenci má svoje výhody. Ešte pred genézou oznámi pán gynekológ vašej matke, že budete dievča. Pochopiteľne, prvorodený bol syn a toto je predsa Božie znamenie pohlavnej spravodlivosti. Otec reaguje rýchlo a premaľuje detskú izbu na lososovo. Všetko je konečne tak, ako má byť. Asi to bude hlavný dôvod, prečo moja matka plakala, keď ma prvýkrát uvidela. Prísť na svet a okamžite sklamať svojich rodičov je úžasná východisková pozícia pre bohatý a plnohodnotný život.
Ale čo teraz s tými všetkými roztomilými šatičkami?
Kamarátky mojej starkej hovorili iba po maďarsky, preto som si dlho myslel, že ide o mystický jazyk, ktorí ovládajú iba starí ľudia. Neboj sa, keď budeš mať viac ako päťdesiat, budeš ho ovládať aj ty! Prvý človek, ku ktorému som sa posadil v premiérový deň mojej školskej dochádzky, bol Vietnamec. Bol to dva roky môj najlepší kamarát. Spoločne sme zdieľali lásku k starým karate filmom, futbalu a skákaniu cez gumu. Jeden z mojich spolužiakov bol aj cigáň Arpád, ktorý, podobne ako jeho otec, nosil na hlave biely sadrový klobúk. Bol to milý chlapec, ale aj tak dostal každú veľkú prestávku výprask. Tuším som bol v tej zbabelej svorke aj ja. Arpád mi to nikdy nevyčítal, dokonca ma raz pozval k sebe domov na večeru. Na oplátku som mu ukradol ovládač od televízora a kľúče k otcovmu hovnocucu. Tak neviem, kto si tu píska rekviem pre neprispôsobilosť?
Kým som neprišiel do Prešporku, nikdy som nevidel električku. Nikdy som nepočul klaksón auta. A nikdy by ani nenapadlo, že uvidím naživo trpaslíka. Bolo to v podchode na Prievozskej, keď sme sa stretli zoči-voči. Verím, že na ten krátky moment sme obaja cítili, že sa stalo niečo krásne. Potom sa stratil za zábradlím a ja som vedel, že už ho nikdy neuvidím. Kým som neprišiel do Prešporku, nikdy som nevidel poriadnu bitku. Samozrejme, aj v Lučenci robia ľudia zlé veci. Muži bijú ženy, pytliaci sťahujú z kože zatúlané psy, milenci si nadávajú cez odtok vo vani, deti majú deti a stačí, aby ste niekomu rozliali pivo a už máte pod lopatkou zabodnutého motýlika. Ale zakaždým je v tom zvláštny cit, empatia. Nie je v tom nič zákerné, ľudia na juhu si tak proste hovoria, že sa majú radi.
Narodiť sa v Lučenci má svoje výhody. Môžete žiť päť rokov
v mušli na Dunaji a keď sa vrátite naspäť, zistíte, že tá stará
potrhaná lopta, ktorou ste zjazvili starkého skleník a vyhubili všetky
priesady, leží presne tam, kde ste ju zanechali.
Niektoré miesta majú viac spomienok ako šťastia.
text: Peter W. Balko
Niečo bližšie o autorovi si môžete prečítať TU