Spisovateľ Peter W. Balko: Chcel byť Van Damme, vždy však bude Lučenčan
Pomerne mladý, ambiciózny chalan pôvodom z Lučenca, kde sa stále vracia. Píše básne, poviedky, scenáre. Snaží sa o prebudenie zaspatej, snáď nie mŕtvej kultúry. Nikdy ho neopúšťa humor a sme si istí, že o ňom ešte budeme počuť. Jeho meno je Peter Balko.
Narodil sa 19. septembra vraj v tej istej chvíli ako americká porno herečka Faye Reagan. Ibaže v Lučenci. „Presne si nepamätám okolnosti, za akých som prišiel na svet, ale predstavujem si to asi takto: bola neskorá noc a bolo skoré ráno a svetlo bolo ťažké a prvé vrany rozťahovali svitanie a moja mamina plakala. Asi preto, že som mal byť pôvodne dievča. Prísť na svet a okamžite sklamať svojich rodičov, je úžasná východisková situácia pre kvalitný a plnohodnotný život.“ Vyrastal u starých rodičov, na presvietenej záhrade plnej jabloní, hrušiek a zakomplexovaných kohútov. „Chcel som byť ako Jean-Claude Van Damme, chcel som byť nindža. Preto som si šálom zahalil tvár, robil kotrmelce a palicou kosil starkého priesady.“ Všetko sa pokazilo, alebo vlastne rozbehlo, keď sa zmieril s tým, že musí chodiť aj do školy. „Boli tu priatelia a basketbal a dievčatá a chaty nasiaknuté tekutými dekami a lásky a nelásky a písanie a zistenie, že keď ti rastú fúzy, si dospelý. Bež!“
Ako je pre neho všetko pekné
Rozhodol sa študovať vysokú školu v našom hlavnom meste, kde zotrváva doteraz. „Vysoká škola múzických umení je pekná škola. Aj odbor filmová scenáristika a dramaturgia je pekný odbor. Aj Prešporok je celkom pekný, hlavne na jeseň, keď stúpne hladina Dunaja, v ktorom sa utopí ročne asi stovka ázijských turistov. Film je pekný, písanie je pekné, kaviarne sú pekné, takže je to tu všetko také… Pekné!“
Na vysokej škole, sa to akoby všetko začalo rozbiehať
Písať začal už na strednej škole, zaujímal sa o literatúru, film a veci k tomu príbuzné. Takže štúdium si vybral asi najlepšie ako mohol. „Zobrali nás asi osem, takže nebolo také ľahké sa uliať z prednášky a nechať sa zapísať niekým iným. K tomu som úplne ani nevedel, čo to scenaristika presne je. Ani dnes, keď som v piatom ročníku a bojujem so svojím magisterským scenárom, si nie som presne istý. Viem iba to, že scenár je najkonkrétnejšia vec na svete. A to je pre mňa, pre autora, ktorý sa dlho vyžíval v šialených snových víziách, podaných často experimentálnou lingvistickou formou, kde bola každá veta vycibrená a štylisticky komplikovaná, pomerne náročné.“ To vidíme :) „Ale dá sa to prežiť, presne na hrane toho, čo od vás vyžadujú a toho, čo vy vyžadujete od tvorby.“ Je šťastným človekom, pretože ja rád, že si vybral školu a priestor ľudí, aký si vybral. „Na vysokej som si našiel svoju lásku, priateľov a ľudí, s ktorými chcem spolupracovať po zvyšok života. Ak by som vedel cestovať v čase bez toho, aby moje telo roztrhal na údy nejaký časový paradox, rozhodol by som sa rovnako.
Nikto mu nechcel veriť
Tvoril už od malička, neboli to hneď siahlo dlhé príbehy, ani romány súce na vydanie. „Najskôr to boli prízemné prvoplánové rozprávky, potom akési bizarné denníkové zápisky. Iróniou je, že denník si píšem dodnes, síce nie príliš pravidelne, ale predsa. Udržuje ma to v istej rovine, pri ktorej sa môžem vyhnúť výčitkám z ničnerobenia. Asi pred polrokom som tieto svoje detské zápisky vyhrabal a s úžasom skonštatoval, že boli lepšie ako tie, ktoré píšem dnes.“ V šiestej triede vyhral svoju prvú literárnu súťaž. A nie poslednú. „Bol to sci-fi príbeh o chlapcovi, ktorý vo sne stretne samého seba, aby nakoniec zistil, že to nebol iba sen. Iróniou bolo, že program “word“, ktorý sme vtedy mali v rodinnom počítači, bol v češtine, takže automaticky niektoré slová počešťoval. Preto mi v škole nechceli veriť, že som to napísal ja. Keď som bol na strednej, stalo sa mi to ešte raz. Ale inak. Hneď po oslave osemnástky som poslal do súťaže Literárne Šurany (pravidlá hovorili, že sa môžu prihlásiť iba autori od osemnásť do tridsaťpäť rokov) svoju poviedku o chlapíkovi, ktorý oddychuje na odľahlej letnej chate. Pohoda sa ale premení na chaos v momente, keď pri strieľaní po holuboch nechtiac zostrelí parašutistu. Prienik ho hlavy človeka, ktorý postupne zošalie, asi zaujal. Súťaž som vyhral, porotcovia však neverili, že som to napísal ja, pretože o mne nikdy nepočuli a text im prišiel mimoriadne vyspelý. Preto som musel zaslať svoje ďalšie prózy, aby si overili, že som to skutočne ja. Literárne Šurany som odvtedy vyhral ešte trikrát.“
Na vysokej škole sa všetko začalo uberať správnou cestou, začal premýšľať nad väčšími prácami, a už mu nestačilo to čo okolo vídal. Bol nespokojný s úrovňou kultúry a tak sa pokúsil s ňou niečo urobiť. O jeho projektoch, nápadoch a plánoch si môžte prečítať a pozrieť fotky z Medzihmly TU
Plány a vízie bývalého nindžu
Peter naozaj neotáľa a má aj ambície. „Plánujem dopísať svoj magisterský celovečerný scenár. Plánujem sa stať magistrom, resp. mgr. art-om, plánujem si písať titul pred menom, ešte aj v ksichtbooku či na Pokeci. Plánujem dopísať svoju debutovú zbierku poviedok (aj keď je to skôr konceptuálny román) a potom čakať. Plánujem natočiť horor. Plánujem sa nezblázniť. Plánujem byť poslušný, dobrý a pokorný. Plánujem prečítať Ulysses. Plánujem ísť na koncert Radiohead. Plánujem urobiť letnú variáciu Medzihmly, na ktorú snáď už príde Mila Haugová. Plánujem mať čo najviac plánov, aby som aj v prípade neplánovanej situácie mohol použiť plán určený ako plán inej plánovanej situácie.“
Aj keď študuje v hlavnom meste, stále sa snaží o vzrast Lučenca. „Na tomto mieste som sa narodil, tu som vyrástol. Mám tu rodičov, starých rodičov, priateľov z detstva. Síce žijem v Prešporku a pokiaľ sa novohradská kinematografia rýchlo nevzchopí, obávam sa, že so svojím zameraním tam budem musieť aj žiť, ale vždy budem Lučenčan. Možno to bude znieť polygamne, ale páči sa mi predstava, že zaspím v Prešporku a prebudím sa v Lučenci.“
Proste pokojný život !
Toto je jeho obraz samého seba o 5 až 10 rokov. „Vidím sa v potrhanom koženom kresle uprostred veľkej presvietenej pracovne s vysokým stropom a krásnou knižnicou, s cigaretou medzi prstami a rumom v žalúdku, s výhľadom na predmestie Reykjavíku, kde sa naháňajú deti. Moja žena zakričí, že káva je už hotová. Vytiahnem popísaný list z modrého písacieho stroja a položím ho na vrchol papierového rukopisu. Rozopnem si vrchný gombík bielej košele, vyhrniem si rukávy. Zahasím cigaretu v hlinenom popolníku, zo zásuvky v stolíku vyberiem revolver a usmejem sa do slnka.“