Jaroslav Dodok Od Vás

FEJTÓN. Spomienky na maturitu: Aj malé meškanie môže niekedy spôsobiť veľké problémy

Bolo jedno z tých nádherných sychravých jarných rán, kedy nehodno ani psa von vyhnať, nieto ešte ísť do školy. No a mne zase nezvonil budík na mobile. Niežeby sa mi to stalo prvýkrát...

Ilustračný obrázok k článku FEJTÓN. Spomienky na maturitu: Aj malé meškanie môže niekedy spôsobiť veľké problémy
Foto: Jaroslav Dodok

Dobre, priznám sa vám. Niekedy sa mi to stáva. Ale fakt nie príliš často. Či? Inokedy by mi to žily netrhalo, ale dnes tuším maturujem. Vyskočila som z postele: „Maturita! Koľko je hodín?“ S námahou som rozlepila oči. Trištvrte na sedem.

To je zlé. Ale, keď sa poponáhľam, tak mám šancu ako-tak stíhať. Chytro som sa vykotúľala z postele a moja prvá cesta viedla ku skrini. Ako sa tak poznám, tak tu opäť prestojím aspoň polhodinu, kým si niečo vyberiem. Ale to si dnes nemôžem dovoliť!

Nakoniec som samu seba prekvapila, ako som všetko postíhala. Mala som ešte desať minút čas. Stála som pred zrkadlom a už som len robila posledné úpravy. Samozrejme, zase mám zubnú pastu na líci. Nechápem, že som sa za osemnásť rokov nenaučila, na čo sa používa. Alebo, žeby sme mali v kúpeľni také zahmlené zrkadlo, že som nemohla vidieť, kam mierim so zubnou kefkou? No dobre, prestanem s týmito mojimi vysoko filozofickými úvahami. Mala by som už ísť. Ták, už len zamknúť… Zrazu som začula akýsi dupot. Bol to môj malý biely pes, ktorý mal blato až za ušami. Náhlil sa ma privítať. Ale nech ho ani nenapadne… Neskoro. Na mojej červenej sukni mám otlačené dve tmavé packy. No a čo? Veď to sa teraz nosí, nie? Dobre, ja viem, že nie. Asi si to budem musieť ísť zmyť. Chytro teda utekám späť do kúpeľne.

Super! Zostávajú mi dve minúty. Utekám v „štekloch“ po ceste plnej jám a podchvíľou zanadávam. Kabelka mi lieta na všetky strany a účes, s ktorým som sa babrala už sa určite účesom nazvať nedá. Dobre, že sa nevidím. Vybehnem na hlavnú cestu a čo nevidím? Autobus! Jé, ako ja milujem tieto ranné behy. Ale ešte vždy som si nezvykla, hoci ich absolvujem pomerne často. Hm, dnes by ma mohol aj počkať… „No jasne, to určite. Radšej nahoď šprinty, lebo ti zase ujde,“ ozval sa môj vnútorný hlas. Ach, tak dobre. Čo už.

Rozbehla som sa a rozhodla, že zabehnem rekord na dvesto metrov. Už len pár krokov(či skokov?) a som tam. Rekord to určite bol, dychčala som ako parná lokomotíva. Ale čo z toho, keď som tam dobehla, autobus zablikal, na pozdrav ešte zavrčal a pobral sa ďalej. Hm, zase…

Ďalší autobus mi už neušiel. V meste budem síce o polhodinku neskoršie, ale to nevadí. Celou cestou som v duchu autobusára poháňala, aby šliapol na plyn. On sa totiž vliekol ako slimák s tonovou búdkou. Ach, keby mám vodičák, tak to vezmem za neho…

Konečne sme prišli na stanicu! K dverám som sa hnala ako prvá. Za sebou som počula frflavé hlasy babiek: ,,Kam sa tak valí? To nemôže pustiť najprv starších?“ Áno? Aj by som sa ich spýtala, kam sa oni tak ponáhľajú. Či do Lidlu, alebo nebodaj do Kauflandu? Počula som, že tam majú zľavu na termo ponožky. Ale škoda, nemám čas. Zrejme som nemala byť až taká škodoradostná, pretože hneď, ako som vyskočila z autobusu, zrazu mi kabelka spadla do kaluže. Fajnovo!

Do školy som prišla presne o deviatej. o minútu neskôr a bola by som v háji. „Dobré ráno!“ zadychčano som pozdravila. Odpoveďou mi bol smiech spolužiakov a potom sa ozval učiteľ, ktorý nám robil dozor. Bol to čistý mampažista, asi najlepší dozor, aký sme mohli schytať: „…bré ránko, čo ideš aj ty na maturitu?“ Nedalo sa nesmiať. Dnes bude tuším veselo.

Chytro som si sadla na určené miesto Maturitné zadania a odpoveďové hárky som už mala na lavici. Otvorila som kabelku. Ešte nájsť pero. Začala som sa v nej nervózne prehrabávať. Kde je? Bože, tušila som, že som si niečo zabudla. Keby som si večer nachystala všetky veci, takéto problémy by som nemala. Našťastie, moja kamarátka si všimla moje patálie a hodila mi jedno. „Dík!“

Spokojná som otvorila zadania a začala čítať. To však netrvalo dlho. keď som chcela zaznačiť prvú správnu odpoveď, zistila som, že pero nepíše. Keby som niekde inde a nie na maturite, asi by som sa začala smiať na dnešnom fakt škodoradostnom dni. Ale čo teraz? Všetci už veselo píšu. Je takmer štvrť a ja tu stále riešim patálie s jedným perom. Zrazu som sa uškrnula. Niečo mi napadlo!

Znova som otvorila kabelku a po chvíľke som z nej víťazoslávne vylovila čiernu ceruzku na oči. Hm, ešte šťastie, že som si ju včera zastrúhala. Teraz budem mať aspoň istotu, že mi na šesťdesiat otázok vydrží písať. Z tohto vyplýva poučenie, že niektoré veci sa vždy oplatí mať v kabelke.

Potom som sa konečne vrhla na tie zadania, ktoré už sa nemohli dočkať, kedy potrápia môj mozog. Tak teda, dnešný deň mi moje nestíhanie spôsobilo nemalé problémy, ale dúfam, že aj napriek tomu zmaturujem.

student24/Monika Kusendová

Zdroj: Dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie